Je čas mlčať a čas hovoriť (druhé vydanie)

Občiansky výbor za objektívne informovanie verejnosti

v zastúpení JUDr. Ján Čarnogurský st.

Trnava 25. septembra 2021

Drahý otec arcibiskup, vážení hostia! 

Po roku sa stretávame opäť, už pri druhom vydaní knihy Je čas mlčať a čas hovoriť. Na úvod chcem povedať, že hovorím v mene Občianskeho výboru za objektívne informovanie verejnosti, ktorý bol založený v marci 2007, teda pred 14-timi rokmi práve pre potrebu reagovať na klamstvá, ktorými vtedy vrcholila mediálna kampaň proti arcibiskupovi Sokolovi. Chcem povedať, že Výbor tvoria laici a nebudem sa v tomto príspevku zaoberať vnútrocirkevnou dimenziou zásahu Sv. Stolice do vedenia trnavskej arcidiecézy v roku 2009 a čo potom nasledovalo. Nemáme pre to ani kvalifikáciu, ani záujem.

Záujem o knihu a osudy, ktoré sa v nej prepletajú svedčí, že kniha zobrazuje túto dobu ako pars pro toto, časť zobrazujúcu celok a možno sa z nej o dobe naučiť. V Matúšovom evanjeliu, kapitola 10, verš 16 sme dostali pokyn aj poučenie: „Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda obozretní ako hady a jednoduchí ako holubice.“ Arcibiskup Sokol bol taký. Za komunizmu prichádzali k nemu na faru do Serede knihy od slovenskej emigrácie zo Západu, najmä od pátra Antona Hlinku. Na jednej zásielke som sa aj ja zúčastnil, ale tých zásielok bolo viac. Od vtedy dekana Sokola knihy išli ďalej medzi záujemcov. Bol potom volaný na výsluchy na Štátnu bezpečnosť a bol pri nich obozretný aj jednoduchý. O dvadsať rokov neskôr ideologickí nasledovníci ŠtB sa pokúšali výsluchy zneužiť proti otcovi arcibiskupovi, porušujúc pravidlá žurnalistiky, platné vtedy aj teraz. 

V roku 1988 sa dekan Sokol stal arcibiskupom Sokolom. Cirkev využila prednosti 2000-ročného cirkevného práva pred asi 40-ročným komunistickým právom a predbehla Prahu aj Bratislavu. Ako právnik som proces zboku pozoroval a aj som sa smial, aj som sa učil, aj som obdivoval. Prišiel November 89, a všetci sme mysleli, že prišla trvalá sloboda. Potom som sa pár rokov stretával s arcibiskupom Sokolom na vládnych recepciách. Ale atmosféra sa začala meniť. 

Ako napísal Jan Zahradníček v Znamení moci: 

Nikoli naráz 

nikoli všichni najednou 

ale nenápadně a tu a tam 

tak jak zněl příkaz dne 

nepozorovaně se rozkládat 

poslední zbytky minulosti se vytrácely.

Tento posun v znamení moci chcel využiť Štefan Hríb, šéfredaktor .týždňa. Pre nastupujúcu moc bol arcibiskup Sokol ideálnym terčom. Bol klerik, už tým bol podozrivý. Patril ku Katolíckej cirkvi, ochrankyni kresťanskej európskej tradície. Nehanbil sa za výroky svojich rodičov o Slovenskom štáte. Nepodporoval módne heslá prichádzajúce spoza oceánu. Jeho zázemím boli skôr zemití ľudia než intelektuálna kaviareň. Potopiť Sokola by znamenalo neviditeľnú medailu, v určitých kruhoch veľmi viditeľnú. 

Časopis .týždeň doviedol klamstvá o arcibiskupovi Sokolovi na vrchol. Napísal, že arcibiskup Sokol získal pol miliardy slovenských korún za predaj pozemku Tescu, nezaúčtoval ich do diecézneho účtovníctva, ale odovzdal agentovi ŠtB Náhlikovi, ktorý sa stratil aj s peniazmi. Náhlikovi preto, že asi mal Náhlik Sokola čím vydierať. Ďalej Sokol mal v zahraničí (vo Vatikáne) účet, na ktorý prichádzali nevedno aké peniaze, ktoré patrili diecéze. Vo svojom rodisku, v Jacovciach staval dom pre prestarlých kňazov za peniaze diecézy. Peniaze diecézy putovali po rôznych účtoch, o ktorých diecéza nemala prehľad. Dokonca vizuálne dal .týždeň arcibiskupa do spojitosti s vraždou kňaza Štefana Poláka v roku 1987. 

Čo je moc, to je veľa. Liberálna tlač rozšírila útoky na arcibiskupa na útoky na celú Katolícku cirkev. Štefan Hríb sa odmietol ospravedlniť (a stiahnuť tvrdenia), tak arcibiskup podal civilnú žalobu proti .týždňu. Podľa zákona tzv. dôkazné bremeno spočívalo na .týždni. Ten mal povinnosť dokázať, že čo napísal, je pravda. Štefan, nedokázal si nič. 

Od Tesca diecéza nedostala pol miliardy, ale v čistom asi 111 miliónov Sk. Kúpna cena sa totiž delila medzi diecézu a farnosť Rača, a zaplatili sa z nej dane. Peniaze boli riadne zaúčtované a rozdelené farám na rôzne stavebné a iné účely. Mimochodom, najväčšiu sumu, vyše 100 miliónov Sk dostal Dóm sv. Martina v Bratislave na rekonštrukciu, vrátane obnovy zvonov. Dóm je okrasou Bratislavy a dúfajme, že dlho bude. 

Peniaze z Ameriky prichádzali z dedičstva slovenských emigrantských manželov a každoročne prichádzali na účet diecézy. Náhlik nemal podpisové právo k účtom diecézy a žiadne peniaze od diecézy (ani od arcibiskupa Sokola) nedostal. Ústav pre seniorov v Jacovciach bol postavený hospodárnejšie než podobné štátne ústavy. Peniaze diecézy boli z dôvodov opatrnosti a hospodárnosti uložené v rôznych bankách a využívali sa termínované účty. 

Nie je zámerom tohto príspevku podrobne odôvodniť vymyslenosť článku, uverejneného v Hríbovom časopise. Trvalo by to dlho. Súdne konania na Okresnom súde v Trnave, Krajskom súdu v Trnave aj na Najvyššom súde arcibiskup prehral, hoci všetky fakty, ktoré uvádzam vyššie, boli preukázané. 

Ako podivná postavička na súde svedčila aj audítorka Mária Plešková z firmy KLT AUDIT. Zistila, že majetok Trnavskej arcidiecézy nebol zaúčtovaný v súlade so zákonom o účtovníctve. Súd si jej uzáver osvojil. Pani audítorka a pani sudkyňa, na správu cirkevného majetku sa vzťahuje čl. 24 Ústavy SR a čl. 2 Základnej zmluvy Slovenska a Vatikánu, podľa ktorých Cirkev si spravuje majetok sama a zákon o účtovníctve sa na tento majetok nevzťahuje, s výnimkou peňazí od štátu. Sudkyňa neodôvodnila rozsudok tým, že fakty, uvádzané vyššie nie sú pravdivé, ale tým, že každý zásah do slobody prejavu médií treba posudzovať veľmi prísne a tvrdenie urobené v dobrej viere požívajú zvýšenú ochranu. Aj v prípade, že by sa neskôr preukázalo skutočne správne nakladanie s finančnými prostriedkami (to sa aj preukázalo – pozn.), s poukazom na uvedené a slobodu prejavu nie je daná zákonná prekážka na uverejnenie sporných informácií (str. 31 rozsudku). V podobnom duchu sa niesli aj rozsudky Krajského a Najvyššieho súdu. 

Už len dodávam, že väčšinu národných kultúrnych pamiatok na Slovensku aj v Európe vytvorila Cirkev a patria Cirkvi a vytvorila ich bez akýchsi zákonov o účtovníctve. Arcibiskup sa odvolal na Ústavný súd a ten konečne vyložil dôkazy tak, aké boli a zrušil všetky dovtedajšie rozsudky. 

Štefan Hríb v čísle, v ktorom uverejnil ospravedlnenie, vyjadril podozrenie, ako dostali spis sudcovia, ktorí arcibiskupovi vyhoveli. Štefan, spisy na Ústavnom súde (aj na nižších súdoch) prideľuje sudcom počítač na základe náhodného výberu. Po 11-tich rokoch súdenia arcibiskup uzavrel s .týždňom dohodu, že nežiada finančnú náhradu za poškodenie dobrej povesti, a .týždeň uverejnil ospravedlnenie. Keby arcibiskup Sokol trval aj na finančnej náhrade, súdy by trvali ďalšie roky. Čo si pomyslieť, že Štefan Hríb uverejnil k ospravedlneniu svoj komentár, kde napísal, „že článok uverejnil so zámerom, aby bol pomocou pri budovaní novej tváre Cirkvi.“ Štefan, nemáš v sebe hanbu?

Arcibiskupovi Sokolovi možno vytknúť iba jedno, že pri predaji pozemkov Tescu zaplatil príliš vysoké dane. Verím, že aj audítorka Plešková by mu vedela poradiť paragrafy, aby dane boli nižšie. 

Do svojho príspevku minulý rok pri prvom vydaní knihy som vložil vetu, že treba hovoriť, kým sa dá. Asi to vyznelo pesimisticky. Ale život a spory arcibiskupa Sokola zachytávajú dialektiku doby, v ktorej žije. A on svoj spor vyhral. Možno to s jeho a našou dobou predsa nie je také zlé. Hríbov časopis o tom, samozrejme, nepíše, ale mocenská opora jeho kmotrov klesá. Zápas bude isteže pokračovať, kým sa ocitne – vyjadrené opäť Zahradníčkom: 

V jeho jediných rukou zdarma dávajících 

V jeho žehnajících rukou probodených 

Jediná opravdová, jediná skutečná moc a vláda 

Jediná opravdová, jediná skutečná vláda nad světem. 

Občiansky výbor za objektívne informovanie verejnosti

JUDr. Ján Čarnogurský